Okolie – pamiatky

Okolie penziónu je priam nabité historickými pamiatkami. Len pár krokov od nás sa nachádza Kežmarský hrad, ďalšie pamiatky, ktoré sú vymenované nižsie, sú vzdialené maximálne 15 minút pomalej chôdze.

Kežmarský hrad

Dominantou Kežmarku je najzachovalejší spišský hrad, ktorý patrí k tzv. mestským hradom.

Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1463. Hrad nechala vybudovať rodina Zápoľských, no už čoskoro ho získava poľská šľachtická rodina Laských. Na konci 16. storočia prechádza hrad do vlastníctva rodiny Thökölyovcov – jej štyri generácie tu sídlili až do konca 17. storočia. Za ten čas z pôvodne gotickej pevnosti vybudovali elegantnú renesančnú rezidenciu. V roku 1702 mesto hrad kúpilo pre seba.

Využívalo ho na rôzne účely, dokonca aj ako skladové priestory. V druhej polovici 19. storočia bolo rozhodnuté o zriadení múzea, ktoré bolo sprístupnené v roku 1931.

Dnes je celý hradný areál mestským múzeom s rôznymi expozíciami, ktorého súčasťou je aj Múzeum veteránov.

 

Kostol bez jediného železného klinca

Najvýznamnejšou pamiatkou mesta je drevený evanjelický artikulárny kostol sv. Trojice. Vďaka unikátnej výzdobe a zachovalosti ho UNESCO zapísalo na prestížny Zoznam svetového kultúrneho dedičstva. 

Kostol pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si podľa rozhodnutia šopronského snemu z roku 1681 smeli postaviť chrámy len v slobodných kráľovských mestách, akým bol aj Kežmarok.

Prvý kostol postavili v roku 1687-1688 z najlacnejšieho materiálu – dreva, ale už v roku 1717 prišlo k radikálnej prestavbe, ktorá trvala tri mesiace. 

Jedinou kamennou časťou kostola je sakristia a pod kostolom sú krypty z roku 1791. 

Kostol v slohu ľudového baroka má pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža. Na šiestich chóroch – mládenecký, dievčenský, učňovský, zaoltárny a dva organové, sa pomestilo až 1541 osôb. Veriaci v laviciach na prízemí museli sedieť oddelene – zvlášť muži a osobitne ženy. A tak museli aj vychádzať z kostola. Na niektorých laviciach sa dodnes zachovali tabuľky s menami.

V tomto kostole bolo prikázané modliť sa na kolenách nie postojačky, a tak sa zachovali v laviciach aj kľačadlá, čo nie je v evanjelických kostoloch obvyklé. Kostolný organ je najstarším funkčným barokovým dvojmanuálovým nástrojom na Slovensku. 

Najväčšia školská knižnica

Hneď vedľa dreveného artikulárneho kostola sv. Trojice stojí budova evanjelického lýcea, súčasťou ktorého je aj jedna z najväčších a najvýznamnejších školských historických knižníc u nás.

Nájdete v nej okolo 150-tisíc zväzkov, 55 prvotlačí z rokov 1468-1500, okolo 3000 prvotlačí zo 16. storočia, asi 6000 slovacík a 44 000 germaník z 15. až 20. storočia. Knižnica je prístupná ako bádateľom, tak aj turistom.

Lýceum je známe aj tým, že tu pôsobili učitelia a žiaci z celej strednej Európy. Medzi najznámejších patrili literáti Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, bratia Ján a Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Ivan Stodola, maliari Peter Bohúň, Ladislav Medňanský a ďalší študenti, ktorí sa časom preslávili vo svojom odbore.

Kostol ako mešita

V tesnom susedstve lýcea a dreveného artikulárneho kostolíka stojí Nový evanjelický kostol, ktorý svojim výzorom pripomína mešitu. Podobnú kombináciu takýchto architektonických štýlov v tak malom priestore nenájdete asi nikde inde na svete.

V druhej polovici 19. storočia sa kežmarskí evanjelici rozhodli pre stavbu nového, na pohľad reprezentatívnejšieho chrámu. Cirkevná evanjelická deputácia navštívila roku 1870 hlavného krajinského architekta Teofila Hansena, ktorý jej pod podmienkou zachovania svojho vlastného projektu, daroval už navrhnutý svätostánok pôvodne určený pre Orient. Projekt zaujal hneď od začiatku svojou výnimočnosťou – nemal jednotný stavebný štýl, ale stavba mala obsahovať v rámci tzv. eklektického slohu prvky byzantské, románske, renesančné, maurské, ba aj rôzne orientálne.

Slávnostný začiatok stavby bol v roku 1872 a o osem rokov už bol kostol zastrešený. Pre nedostatok peňazí sa však stavba v ďalších rokoch zastavila a kostol bol ukončený a vysvätený až v roku 1894.

Kostol je jednoloďový, oltárny priestor sa nachádza na úrovni poschodia. Na oltári je drevená socha vzkrieseného Krista s krížom. Vo všetkom vládne presná symetria – dve kazateľnice, dva rady lavíc – na ľavej strane sedeli muži, na pravej ženy. Na laviciach dodnes vidíme tabuľky z menami donátorov, ktorí si takto predplatili miesta na sedenie, ktorých je v chráme vyše 900.

Na chóre je organ z roku 1894. Ku kostolu bolo roku 1909 pristavané mauzóleum kežmarského rodáka Imricha Thökölyho (1657 – 1705), veliteľa proticisárskeho povstania uhorskej šľachty a bojovníka za náboženskú slobodu. Po porážke sa Thököly uchýlil do Turecka do mesta Izmid, kde aj 13. septembra 1705 zomrel. V roku 1906 sa podarilo previesť jeho telesné pozostatky do Kežmarku. V mauzóleu je jeho sarkofág, pôvodný náhrobný kameň z Izmidu, ako aj nový náhrobok s reliéfom Thökölyho – dielo Barnabáša Hollóa.

Gotická pýcha mesta – Kostol sv. Kríža

Najstaršie časti kostola pochádzajú z polovice 13. storočia, svoju dnešnú podobu však získal po veľkolepej gotickej prestvabe v rokoch 1444 až 1498.

Raritou trojloďového kostola je použitie až trojakej gotickej klenby – sieťová, hviezdicová a krížová. Interiér kostola je prevažne gotický. Najvzácnejšou časťou kostola je zrejme centrálny výjav dnešného hlavného oltára, ukrižovaný Kristus. Predpokladá sa, že je to dielo z dielne krakovského majstra Víta Štosa z konca 15. storočia, ale nevylučuje sa ani verzia, že je to raná práca majstra Pavla z Levoče.

Ďalším unikátom chrámu sú dva chóry a organy. Menší organ z roku 1651, dielo Bartolomeja Fromma – dodnes po oprave funkčný – patrí k najcennejším svojho druhu na území Slovenska. V kostole je viacero kamenných náhrobkov zo 16. až 18. storočia. Ten najstarší je z roku 1520 a patrí hradnému kapitánovi Krištofovi Varkočovi.

K veľkej stavebnej barokovej úprave kostola došlo v polovici 18. storočia. V priebehu 19. a 20. storočia sa kostol viackrát opravoval. Roku 1998 bol kostol povýšený na Basilicu Minor – prvú nemariánsku baziliku na Slovensku.

Najkrajšia spišská zvonica

V areáli gotického kostola sv. Kríža je renesančná zvonica z roku 1591, považovaná za najkrajšiu spišskú kampanilu. Má pôdorys štvorca. Zdobí ju renesančná štítková atika s erbami cisárskeho habsburského rodu, Uhorska a mesta Kežmarku.

Latinské nápisy hovoria o dátume výstavby: Ignea ContIgerat Librae soL LVCIDVs astra hoC aVtor qVanDo ContInVaVIt opVs (Jasné slnko sa dotýkalo žiarivého súhvezdia Váh, keď tvorca pokračoval v tomto diele.) ANNO MDXCI. XVIII. SEPTEM (18. september 1591).

Hlavná budova mesta

Prvá kežmarská radnica stála na jednej z najstarších kežmarských ulíc – na Starom trhu. Po veľkom požiari v roku 1433 sa centrum mesta presunulo na nové námestie. Tu v roku 1461 postavili gotickú radnicu, ktorá v polovici 16. storočia bola prestavaná do renesančnej podoby.

Roku 1641 za richtára Žigmunda Moesa  k radnici pristavali vežu na ktorej dnes stojí socha mestského hlásnika. Svoj dnešný vzhľad a nadstavbu druhého poschodia nadobudla po poslednom veľkom požiari roku 1922.

Pod radnicou je stará pivnica, v ktorej v 16. storočí vyvierali pramene vody. Podľa tradície vedie z pivnice úniková podzemná chodba, ktorá ústila niekde na ceste k Huncovciam. V súčasnosti je radnica sídlom mestského úradu.

Strážna veža a panský dom Herrenhaus

Na mieste dnešnej budovy reduty stála v minulosti strážna veža, ktorú prestavali v 17. storočí majitelia hradu – rodina Thököly na tzv. panský dom Herrenhaus.

Stavba bola renesančná, o čom svedčí časť klenieb na prízemí. V rokoch 1705 – 1708 bola v budove tlačiareň Mateja Glasera – Vitraria, kde vyšli nemecké, maďarské i latinské publikácie, ako aj knihy v dobovej slovenčine.

V roku 1818 sa budova prestaval v klasicistickom slohu na redutu. Na priečelí je namaľovaný mestský erb a latinský nápis: VigILIIs hospItIbV aC obLeCta MentIs DestInata (Určené pre stráže, hostí a zábavy).Veža bola z budovy odstránená roku 1846. Pri prestavbe bola reduta spojená s meštianskym domom na Hlavnom námestí č. 3, na ktorom je renesančný portál s iniciálami S.W. a kamenárskym znakom.

Kaštieľ v Strážkach – vzdialený cca 5 km

V roku 1551 daroval Ferdinand I. kaštieľ v Strážkach rodine Horváth-Stansithovcov za zásluhy v protitureckých bojoch. V 16. storočí vybudoval prvý spišský podžupan Gregor Horváth-Stansith v kaštieli významnú humanistickú školu pre mladých šľachticov.

Začiatkom 18. storočia vypukol v kaštieli ničivý požiar, v dôsledku čoho v roku 1711 zanikla aj šľachtická škola. V tom čase sa postupne formovala aj dnes čiastočne známa rodová galéria. V roku 1850 bolo ku kaštieľu dobudované štvrté krídlo. V 19. storočí bol v okolí kaštieľa vybudovaný anglický park v duchu dobovej módy, v dnešných časoch ho môžete využiť na piknik, či len na relax na tráve.

Po smrti poslednej majiteľky kaštieľa Margity Czóbelovej, v roku 1972, prešiel objekt kaštieľa do správy Slovenskej národnej galérie. Posledná majiteľka v tomto kaštieli žila až do svojej smrti. V 80. rokoch 20. storočia prebehla po podrobnom umelecko-historickom prieskume nevyhnutná rekonštrukcia kaštieľa. V roku 1990 tu SNG zriadila stále stále expozície výtvarného a užitého umenia viažuce sa k regiónu Spiš, k samotným Strážkam a hlavne k tvorbe maliara Ladislava Mednyánszkeho.